Heartless 32

10. listopadu 2013 v 20:19 | Sue |  Heartless
Víkend? Prespaný. Úplne celý a ešte stále si prídem unavená a v podstate ani nemám z čoho. Do zošitov a kníh som sa pozerala asi dve minúty v kuse :D. Zajtra sa pravdepodobne budem celý deň ospravedlňovať a ešte šťastie, že som požičala zošit z chémie, nemusela som sa učiť :D Nejdem už písať o škole, je mi z toho slabo... Bruno bol dokonalý, skvelý, neopísateľný, ešte by som si to zopakovala takých nekonečne veľa krát... Na konci si už človek nebol istý či kričí, alebo nie, pretože som sa za prvé nepočula a za druhé už som bola tak vyziapaná, že som ozaj nevedela ani odhadnúť aký zvuk vydávam. Úprimne, nechcela by som nás na tom koncerte vydieť. No cítila som sa úžasne, nabudúce pôjdem znova, teda dúfam... Nejdem vás už zdržovať, pekný zvyšok víkendu xxx
"Môžme sa k tebe pridať?"
"Jasné," prikývla som.
Ku nám už kráčala Eleanor.
"Tia?" prekvapene na mňa pozrela.
Postavila som sa, aby sme sa mohli objať.


"Ako sa máš, dlho som ťa nevidela," usmievala sa na mňa a sadla si ku Louisovi oproti mne. "Vlastne som si ani neuvedomila, že sa s Louisom poznáte."
"No vlastne áno, prikývla som, pracovala som u Zayna."
"Hej? A čo si robila?"
"Upratovala.." povedala som akoby nič, no v krku mi navrela obrovská hrča.
Čakala som, že ma vysmeje.
"To by som na teba nepovedala," povedala vážne.
"Nič iné mi neostávalo," mykla som plecom.
"Chápem," prikývla. "Nebola si to náhodou ty, čo obliala tohto tu?"
"Hej," sklonila som hlavu.
"Tak môžeš aj nabudúce," zasmiala sa. "A aj polievkou, občas si to zaslúži."
"Neviem, či nejaké nabudúce bude."
"Prečo?" zapojil sa aj Louis, ktorý sa doteraz napchával koláčikom, ktorý mu El doniesla.
"Nechajte tak," usmiala som sa.
"Našla si si niečo lepšie?" opýtala sa El.
"V podstate," prikývla som.
Už by som mohla prestať s tým klamaním.
Neveria mi.
Viem to.
"A čo by to malo byť?" opýtal sa ironicky Louis.
Otvorila som ústa a spoliehala na to, že sa mi bude dariť a môj mozog bude schopný vyprodukovať nejaké vhodné klamstvo. No mlčal. Keď som ho najviac potrebovala, nenapadlo ma nič.
Zvesila som hlavu.
"Nič," pokrútila som ňou.
"Tia, stalo sa niečo?" El sa natiahla po mojej ruke položenej na stole a pevne mi ju stisla.
Znovu som pokrútila hlavou a stisla pery, prehovárajúc samú seba, že už by ma to tak nemalo brať, že už som sa z toho dostala. Moja chyba. Až moc som sa naňho upla. Čakala som, že hneď na druhý deň mi príde oznámiť, že sa rozišli a že bude už iba so mnou.
"Môžeš nám to povedať," znela ozaj chápavo, no nemôžem jej povedať nič.
Teda vlastne jej áno, myslím, že aj Louis je dôveryhodný človek, no pracujú spolu a sú spolu každý deň náhodou by mu niečo vykĺzlo, nechcela by som pred Zaynom vyzerať ako zúfalá. Aj keď asi pravdepodobne som...
"Nie, nie som v poriadku, naozaj," zdvihla som hlavu a pokúsila sa vykúzliť aký-taký úsmev.
Obidvaja vyzerali, že som ich moc nepresvedčila.
Zazvonil mi telefón.
Vďaka. Pomyslela som si. Volala mi mamina.
"Zlatko, prosím, prišla by si domov, vypýtaj sa od Zayna, alebo sa aspoň stav po malého, volala mi babka, že potrebuje pomôcť a ocko je v práci."
"Jasné, hneď som tam," odpovedala som a natiahla sa po bundu prevesenú cez operadlo.
"Povedz Zaynovi, nech sa nehnevá, že nech z toho neviní teba, že za to môžem..."
"Mami," skočila som jej do reči. "myslím, že on to pochopí, neboj za pár minút som doma."
"Dobre, dávaj si pozor, ahoj."
"Ahoj."
El a Louis na mňa spýtavo pozreli.
"Nehnevajte sa, musím ísť domov, mamina niečo potrebuje."
"Odveziem ťa," navrhol sa Louis.
"Nie, vďaka," usmiala som sa.
"Ale prosím ťa," aj on si vzal rifľovú bundu. "To je najmenej, poď El."
Myslela som, že ona bude protestovať. No poslúchla ho a rýchlo dopila kávu.
Vyšli sme z kaviarne a zamierili k autu. Sadla som si dozadu a navigovala ich ku nám domov.
"Ešte raz doprava," povedala som, keď sme sa už blížili.
"Potom mi povedz, kedy zastaviť," otočil sa na mňa Louis a usmial sa.
Prikývla som a o chvíľu sme už zastavovali. Mama stála vo dverách s Mattym na rukách.
Poďakovala som za odvoz a vystúpila.
"Počuj Tia," Louis otvoril okienko, keď som už kráčala ku dverám. "Dobrý deň," pozdravil mamu veselo.
Ona ho takisto odzdravila. Otočila som sa na neho.
"No?"
"Vezmi malého s nami von, čo?"
Pozrela som na mamu, čakajúc, že uvidí nesúhlas v mojich očiach.
"Ale to je dobrý nápad, povedala mi, počkaj tu, oblečiem ho," usmievala sa.
"Pomôžem ti," vošla som za ňou dovnútra.
"Priateľ?" opýtala sa ma s potmehúdskym úsmevom.
"Nie," zasmiala som sa. "Kamarát, vedľa neho sedela jeho priateľka.
"Aha," prikývla. "Ale sympatický."
"Ja viem," súhlasila som a počkala, kým Mattyho oblečie.
"Nebuďte dlho." podala mi ho do rúk, aby som ho posadila do autosedačky a cez plece mi prevesila tašku s výbavičkou.
"Samozrejme," prikývla som a vyšla von.

"Ahoj kámo," otočil sa Louis, keď som si sadla dozadu a malého zapásala vedľa seba.

Matty sa veselo usmial.
 

9 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 ela ela | 11. listopadu 2013 v 16:07 | Reagovat

ah to je také užasne.. strasne sa mi paci styl,akym pises :) a pribeh je jednoducho uplne skvely :))

2 Juls Juls | 11. listopadu 2013 v 16:34 | Reagovat

Ale no tááák! Nenechávaj nás v takomto napätí a už nech sa tam objaví ten Zayn! :D Ale je to perfektné, teším sa na ďalšiu časť :))

3 Sisa Sisa | 11. listopadu 2013 v 18:50 | Reagovat

jéj to je zlaté :-) naozaj krásna časť

4 Tanya Tanya | Web | 12. listopadu 2013 v 16:38 | Reagovat

jediné, čo ti na to poviem, je MŇAM ♥ a že mi lezieš na nervy.. ale to je jedno.. ♥ je to dokonalé, kráska ♥

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama