Looser

23. srpna 2013 v 21:19 | Mischelle
I know, i konw.. I am so sorry


Dážď bubnoval na sklo okna v pravidelných intervaloch. I keď mesiacu ešte čo to trvalo, aby sa vyhupol na oblohu, husté tmavé oblaky spôsobili, že vždy vo svetlej obývačke, zostúpilo šero. Presne ako vonku. Liam sedel zababušený vo svojom obľúbenom kresle so spoločnosťou tvorenou fľašou whiskey a malým pohárikom. Jeho zostarnutú tvár osvetľovali len plamene šľahajúce z kozuba. V tento večer sa mu do hlavy vyrývali tóny jej obľúbených piesní. Postavil sa a zamieril k poličke. Bolo mu jasné po čo tam ide. Spoza starých kníh vybral malú hnedú škatuľku vyrobenú z dubového dreva zdobenou ručne vyrezávanými ornamentmi. Vrátil sa naspäť do kresla a zhlboka sa nadýchol. Nespomínal. Snažil sa zabudnúť.
****

V našom tanečnom svete sa hovorí, že všetko je o tom nezaváhať. Robíme to čo máme radi. Nemáme žiadne záväzky, len príležitosť ukázať čo je v nás. Netancujeme pre život. Žijeme pre tanec. Tanec je pre nás jedna z najdôležitejších vecí v našom živote. Myslím si, že nie každý chápe tanec. Pre niektorých ,je to možno zhluk prvkov nasledujúcich v určitom poradí, ale pre nás, tanečníkov, je to záväzok na celý život. Záväzok, ktorý zostáva v našich srdciach. Niekedy však o tanci nemusíme vedieť nič, stačí sa len pozerať. A podľa môjho názoru, i to len stačí.
No čo je v tanci najdôležitejšie? Obdiv? Víťazstvo? Nie! Toto všetko sú len vedľajšie príznaky tanca. Podstata nie je to čo tancujete, ale s kým tancujete. Každý tanečník je ako anjel bez krídel. Môže oslniť, no sám nedokáže nič. Až keď sa tanečníci spoja, vytvoria sa im neviditeľné krídla .Môžu vyletieť vysoko a dokázať to, o čom sa im ani nesnívalo. Ten pocit, keď stojíme na pódiu vo svetle reflektorov, žijeme pre ten moment, sme tými, ktorými chceme byť. Myslím si, že práve toto, je jeden z najkrajších okamihov tanca. Pretože na začiatku bolo slovo. To slovo ožilo a ožilo práve v tanci a čo je najlepšie, tomuto príbehu rozumejú všetci, lebo tanec je univerzálnym jazykom sŕdc.
Tanec je prchavé umenie. Nie je uložený v múzeách a ani naň nesadá prach, no podľa môjho názoru , je jeden z najkrajších umení. Dokáže spôsobiť explóziu emócii, ktoré sa uchovávajú v srdciach navždy. A jednou z nich je aj láska. Veď jeden z najväčších darov je to, že to dokážeme milovať. A na rozdiel od ľudí, tanec nemá nohy. Je stále s vami a máte s ním istotu, že vás nikdy neopustí. Tanec sa riadi jedným krásnym heslom : "Prvým krokom je odvážiť sa. Odvážiť sa aby sme chceli a chcieť aby uspeli." A myslím si, že ak by sa podľa tohto riadili aj ľudia, ich svet by bol oveľa krajší.

Podľa mojej mienky, tanečníci nebývajú smutný. Žijú v ich vlastnom svete, kde sú šampiónmi. Nevnímajú realitu. Na čo aj? Na čo by vnímali niečo, čo rúca ich sny? Tancujú , keď sú smutný. Tancujú, keď sú veselý. Tancujú so slzami v očiach a tancujú aj po každom páde. Ich svet nie je krehký ako bublina z bublifuku, ktorá po prvom páde praskne. Pády ich ťahajú k výšinám. Najväčšie umenie v tomto svete je práve postaviť sa a tancovať ďalej. Ešte s väčšou vášňou. S ešte väčším odhodlaním. Tak ako Lucy vošla do Narnie cez skriňu, im stačí počuť zopár tónov pesničky, aby zabudli na svet a žili si svoj sen. Tanečníci sú šťastný, lebo nežijú vo svete, ktorý si našli, nemusia sa riadiť pravidlám v cudzom svetom. Každý deň prežívajú svoj sen na mieste , kde platia ich pravidlá- v ich vysnívanom svete.

***

Katherine sa striasla od zimy. Hrubé múry veľkého stredovekého zámku prepúšťali teplo len zriedkavo. Zliezla z veľkej baldachýnovej postele a jej bosé nohy sa dotkli chladnej podlahy. V absolútnom tichu prebúdzajúceho sa ráno, bolo počuť, len jej ťapkanie nôh. Dlhé hnedé vlasy mala rozpustené a v bielej nočnej košeli vyzerala ako anjel z neba.
Vyšla zo svojej komnaty do menšieho salónika. Na stole našla pohár vody, ktorý si tu večer nechala. Vzala si ho do rúk a premiestnila sa k oknu. Potrebovala sa ukľudniť. Z tejto časti zámku bol najkrajší výhľad na zámocké záhrady. Fascinovalo ju ako slnko vyjde, a zmení ju na nepoznanie. Kvety, ktoré majú schúlené hlávky akoby čakali niečo zlé, a pár hodín ich pošteklí slnko a všetky obavy sa vytratia . Presne tak isto sa teraz cítila aj Katherine. Nestávalo sa, že by sa len tak zobudila uprostred noci. Ale dnes ju niečo ťažilo. Niečo nadprirodzené a u nej nepreskúmané. Pohľad upreným na záhradu, jej myšlienky ubiehali práve k nemu. Orieškovo hnedé oči, vlasy na konci skrútené do malých kudrlín. Poslednú ju teplo a motýle v bruchu šteklili len pri pomyslení, že ona a on.
"Ach Liam," vzdychla si s úsmevom na perách. Chcela aby sa jej dotkol , aby sa ich pery spojili v jedny, chcela s ním stráviť celý zvyšok svojho života. Vedela, že toto sa nikdy nestane. Zrak jej skĺzol na veľký obraz zavesený na stene. Videla na nich svojich rodičov. Boli šťastní. Tak prečo aj ona sa nemôže vydať z pravej lásky? Prečo jej jej rodičia vybrali nejakého nafúkaného lorda, aby mi splodila zopár detí a potom ju odkopol ako šľapku? Prečo nie je tento svet spravodlivý? Koľkokrát chcela utiecť. Žiť s obyčajnými ľuďmi. Vážiť si každú sekundu so svojimi blízkymi.
"Lady Katherine," počula za sebou známy hlas, "nemôžte spať?"
"Ah, sir Liam, zľakla som sa vás," odpovedala Katherine a cítila, že sa jej v líciach nahrnula červeň.
"Ani som vás nepočula otvoriť dvere, nieto prichádzať," rozlietané vlasy si zastrčila za ucho, pohľadom skĺzla na zem a otočila sa naspäť k oknu.
Liam pristupil vedľa nej. Bola iná. Nebola ničím podobná ako ostatné. Jej hnedé dlhé vlasy a neskutočne oči plne nehy. Nič krajšie vo svojom živote nevidel. Keď bol s ňou, mal veľké problémy , aby sa ovládol a neskočil na ňu pri prvej príležitosti. Chcel ju uniesť, vziať ju tam, kde jej nikto nemôže ublížiť a hlavne ju chcel mať celú pre seba.
Vedela , že to musí urobiť práve teraz. Nemala na výber, buď sa zosmiešni a zajtra si po ňu príde ten blázon, ktorý verí, že sa raz oženia, alebo odíde s Liamom. A to ešte dnes.
"Sir Liam, možno to bude znieť bláznivo, ale musím sa vám z niečím priznať." Aj keď bolo v miestnosti ledva 18 stupňov a ona stála bosá na studených dlaždiciach, bola ako v ohni. Musela však nájsť správne slová.
" Počúvam," pobádal ju s úsmev . No pri jeho prítomnosti sa nemohla sústrediť. A momentálne jej to neuľahčoval v bielej ľanovej košeli a voľných nohaviciach.
"Veríte na lásku na prvý pohľad." Opatrne sa pozrela na jeho výraz, ale rýchlo pokračovala ďalej, " myslím, či by ste sa vedeli do niekoho zaľúbiť a prežiť s nim svoj život." Pri posledných slovách sa rýchlosť tempa spomalila.
Liam sa k nej otočil a chytil ju za ruku. Stáli oproti sebe v tvárou tvár. Cítili ako im srdcia bijú ako stádo splašených koní. V očiach sa im odzrkadľovali svoje pocity. Láska, vášeň a spaľujúca túžba. Liam sa priklonil ku Katherine a konečne urobil to, po čom obidvaja toľké dni túžili.
"Katherine veríte na večnosť?" opýtal sa nečakane. Videl, že táto otázka ju zaskočila.
"Čo tým myslíte," opýtala sa a na čele sa jej vytvorila malá vráska.
"Viete, čo by ste si dokázali predstaviť život s jednou osobu navždy. Nie len na pár rokov, ktoré prežijeme tu." Pri rozprávaní sa už nepozeral na ňu. Pozeral sa na pootvorené dvere na konci izby.
"Milujem vás Katherine," pritiahol si ju k sebe. Cítil jej bijúce srdce, jej vôňu po levandulách. V ruke za jej chrbtom sa mu zaleska čepeľ dýky. Po tvári mu začali stekať slzy. Rúčku stisol silnejšie.
"Potrebujem vás Katherine, snáď mi to raz odpustíte...

(Ona vie ako sa to skončí ♥)



Viem, že som posledná od ktorej by ste tu niečo čakali, alebo odo mňa čítali. Hanbím sa ako pes, a chcem sa vám ospravedlniť, že som sa neozvala tak dlho. Aby som nevyzerala úplne trápne, tak som aspoň niečo vyhrabala z počítača.Niečo, čo asi nikdy nedopíšem, lebo enchcem už žiadne smutné veci(a okrem toho, nič ma nenapadá. Nemá mi niekto požičať nejaký nápad?), asi moja najlepšia úvaha, ktorá je vlastne totalne zlá a poviedka pre ňu ♥. Ja sa potrebujem len niekde vypísať,a je mi ľúto, že ste to schytali zrovna vy, takže to tu kľudne preskočte a dostaňte až na koniec.

Nemám potuchy čo sa so mnou deje. Všetko mi je jedno. Neplním veci, ktoré som sľúbila, Mali stáť na stupienku. Všetky. Mali im všetci tlieskať. Viem, sľúbila som vám epilóg k mojej Another Love. Nebol. Viem, že tá poviedka bola krátka. Charlotte som mala na začiatku rada, ale postupom času mi na nej niečo začalo vadiť. Nestotožnila som sa s tým príbehom. Okrem tých jednodielok, ktoré som písala som pred touto poviedkou napísala ešte jednu. Neviem z akého dôvodu sa stala mojou srdcovkou. Možno preto, že som ju písala po zošitoch, alebo že ju oni čítali cez hodiny ♥♥♥♥ Lari, nepripomína ti to niečo? ;) Epilog k AL som mala presne premyslený, svadba, všetci šťastní, ale ani za tú dobu, som nebola schopná ho dopísať. Tak vám ho tu napíšem len pár slovami: "A žili šťastne až kým nepomreli!"

"How funny, day after day nothing changes, but when you look back, everything is different."
Doteraz nechápem ako sa z toho bezproblemového, usmievavého dievčatka stalo toto. Bezcitná sviňa, ktorej všetko jedno. Ktorá si myslela, že sa zmenili všetci okolo nej, no jediný človek, ktorý sa zmenil bola ona. Nič ju nebaví. Jej milované knihy.
Tanec. 9-ročná kariera mažoretky , za ktorú nedosiahla absolútne nič! No nemôžem na nich nadávať. Moje milované bojovníčky, ktoré mi pomohli c, keď som to potrebovala. Milujem ich njaviac na svete. Je úplne jedno, či majú 22 alebo 12. Či na tréningy dochádzajú z výšky alebo zo škôlky držiac sa ruky ich rodičov. ♥♥ Aj keď si to tu ani jedna z nich neprečíta, patrí im obrovské ĎAKUJEM! Ešte pred pár týždňami boli práve mažoretky celým mojím životom, no teraz v nich už nevidím zmysel. Lebo keď som začala tancovať, to bola pravá Miška. Nikto sa ma nepýtal odkiaľ som, alebo akej farby mám oči, nikto ma neurážal. Vtedy ako by celý svet zmizol. A keď som tancovala s nimi, cítila som, že konečne niekde patrím. Ale nepatrila som.
Z toho dievčaťa sa stal obyčajný looser. Z domu by som najradšej ani nevyšla, keby som nemusela. Nemám náladu komunikovať s ostatnými ľuďmi. Aj tak ma väčšina z nich pozná len vtedy keď niečo potrebujú. A ja sprostá im samozrejme vždy pomôžem. Prečo ma tak vychovali?
Ale chem sa poďakovať im. Mojim najväčším kráskam Táničke, Katuške a Zuzke ♥♥♥ Neskutočne ste mi pomohli, ľúbim vás krásky moje xxx Už sa teším! ♥
A ešte mojej Baške ♥ aj keď si to nikdy v živote neprečíta, aj tak jej ďakujem za všetko ♥


Ak ste sa dostali až tu bez nejakej újmy , tak vám úprimne gratulujem. Nikdy som tu nebola poriadným adminom. Bola som ( teda vlastne ešte som) len votrelcom, Teda aspoň mi to tak vždy prišlo. Ani neviem, kedy som s týmto všetkým súhlasila, ale bola to asi najlepšia vec v živote akú som urobila, lebo keď som si dnes znova prečítala tie úžasné komentáre od vás ♥ ♥ ♥ tak som sa rozplakala. A chcem vám za ne všetkým poďakovať. Nejdem vás tu vypisovať, no každej z vás, ktorá mala už tu námahu a vôbec si tu poviedku otvorila patrí jedno obrovské ĎAKUJEM ♥ Ste tie najlepšie čitateľky, aké si človek môže priať. Viem, že moja poviedka nestála za nič a navyše bola ešte krátka, ale podržali ste ma vtedy keď som to najviac potrebovala. Vaše komentáre mi dodávali neskutočnú silu. Asi som vám nikdy dostatočne nepoďakovala. Odpuste mi . Viackrát sa to už nezopakuje.

Nedalo mi to, že som odišla len tak bez rozlúčky. Na tieto kecy som nikdy nebola. Ešte sa chcem ospravedlniť Sue, Katherine a Mikie že som vám tu opäť vtrhla.

Dúfam že to neznamená zbohom. Len dočasné dovidenia.

Ďakujem vám za všetko! ♥♥

Always with love

Your Looser
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama