Heartless 13

18. července 2013 v 13:57 | Sue |  Heartless
Hello lásky, ozývam sa po neskutočne dlhom čase, ja viem, no doma net ešte stále nie je a pochybujem, že tak skoro bude, včera nám povedali, že na našom sídlisku nemajú pokrytie (koľké to šťastie)... No nič, aj tak to vidím tak, že po tejto poviedke končím, blog upadá čím ďalej, tým viac a ani sa tomu nečudujem :) Prajem krásne prázdniny, pokúsim sa pridať aj zajtra, keďže toho mám dopredu celkom dosť :* love you all so much


Zaynov pohľad
Zazvonil mi budík, najradšej by som ho bol vypol a spal ďalej, no dnes sa musím ozaj ponáhľať do štúdia, dolaďovanie posledných detailov na albume je pre všetkých ozaj dôležité. Zdvihol som sa a poriadne sa povystieral. Rýchlo som vliezol pod sprchu, potom si vytiahol nohavice, košeľu a rifľovú bundu. Košeľa vyzerá, akoby ju požula krava, potom ju vypľula a znova požula.

Radšej som ju vrátil späť do skrine a vybral novú. Nevyzerala o nič lepšie a to ani nehovorím o tričkách. Zišiel som dolu do práčovne, kde boli poukladané opraté tričká, no všetky boli pokrčené. Je to normálne, že v celom dome nie je jediný kus oblečenia vyžehlený?? Naštvane som spoza dvier vybral žehliacu dosku a žehličku. Z hora som si zniesol košeľu. Žehličku som zapojil do zástrčky a začal so žehlením. Myslím, že sa začína rukávmi, tak som natiahol prvý a prešiel po ňom žehličkou. Už som to dlho nerobil, no bol som so sebou celkom spokojný. Vyžehlil som aj druhý rukáv, a košeľu prevesil cez dosku, aby som vyžehlil chrbtovú časť. Prešiel som po ňom žehličkou, no látka sa pokrčila a nalepila na seba, preto som po nej prešiel no opačným smerom. Odlepilo sa to od seba no na látke ostali tri čiarky. Preto som znova prešiel po tom istom mieste, no skrčilo sa to ešte viac ako to bolo prvý krát, takto som asi dvadsaťkrát prešiel po košeli hore dole, no všetko sa opakovalo. Keď som si myslel, že je to už v pohode a všetko je rovné dožehlil som golier a košelu som zdvihol, aby som sa mohol pozrieť na svoj úspech. Pootáčal som ju vo vzduchu pred sebou a usmieval sa, až kým som ju neotočil zozadu, kde bola na chrbte obrovská diera. Vypálená. Je super mať žehliacu dosku rovnakého odtieňa ako košeľu, vypálil som si do nej dieru a ani som si to nevšimol. Pozrel som sa na dosku. V strede bolo vidieť tmavší krúžok. Košeľu som hodil za chrbát a vyšiel hore po tričko, v podstate sa zopakovalo to isté, no na tomto sa mi nevypálila diera, ale spálilo totálne celé tričko. Tretie sa mi obrázkom prilepilo na žehličku. Naštvane som ho od nej odtrhol, žehličku vypojil zo zástrčky a ak by som sa nebál diery aj v podlahe pravdepodobne by som si kopol do žehliacej dosky. Vytiahol som mobil z vrecka, aby som zavolal niekomu o pomoc. Prvá mi na um prišla Tiana Lurieová, no tej volať nebudem, takisto nezavolám ani Meredith ani Jimovi. Nie som predsa až taký idiot, hneď by si všetci mysleli, že som debil.
Zavolal som Pezz.
"Zayyyyyn, ešte som spala," povedala, ako zdvihla telefón.
"Darling, potrebujem pomôcť, neviem vyžehliť košeľu, prídeš?" opýtal som sa jej s nádejou v hlase.
"Awww miláč, ja neviem, som unavená a dnes sme sa s babami dohodli, že si pôjdeme sadnúť, veď máš na to ľudí nie?"
Vďaka. Pomyslel som si sám pre seba. A to som si ťa pred týždňom dal vytetovať.
"Aha, no okej, tak nič, idem skúsiť ešte niekomu zavolať, bye," chcel som sa rozlúčiť, inak by som ju niekam poslal a to nechcem.
"Počkaj ešte," zastavila ma. "Kedy ma pozveš na taký super obed ako včera, čo?" opýtala sa.
"Kedy len chceš," odpovedal som. "Musím vážne končiť, dohodneme sa potom okey?"
"Milé ako sa chceš vykrútiť z telefonátu so mnou, čau," zrušila naštvane.
Prekvapene som sa pozrel na mobil.
Obvolal som ešte zopár ľudí- Eleanor, Danielle, Lou dokonca aj moje sestry, ktoré ma vysmiali a nechali ma v štichu. Skvelé. Ostáva mi už vážne iba posledná možnosť. Nikdy som si nemyslel že na mobile vytočím práve jej číslo, prešiel som kontaktami a klikol na jej meno. Môj mobil začal vytáčať dané číslo. Tianino číslo.

Tianin pohľad
"Ten mobil si už nikdy nedám na noc nahlas, budem ho vypínať," hovorila som sama sebe, keď som sa cez perinu, ktorá mi vtedy prišla ako kopa perín snažila prehrabať sa k zvoniacemu mobilu na stolíku oproti posteli. Vypadla som z postele a po štyroch prešla ku stolu, natiahla ruku po mobil a bez pozretia na displej zdvihla.
"Mmm?" zamrmlala som namiesto pozdravu.
"Potrebujem pomoc," ozval sa zúfalý Zayn.
Postavila som sa tak rýchlo až mi zaprašťalo v nohách.
"Čo sa deje?" opýtala som sa ho nepomysliac na to, že je to jeho obľúbená otázka a že si to môže vysvetliť inak, ako by som chcela.
"Neviem vyžehliť košeľu, už som jednu prepálil a nikto tu nie je, iba ja, nemohli by ste prísť?" "Máš pravdu, nemohla." Odpovedala som mu v mysli. Mám mu ísť pomôcť? Nevykašlem sa na neho? Nie, to nie som ja.
"Prídem," povedala som a zavesila.

Zaynov pohľad
"Neviem vyžehliť košeľu, už som jednu prepálil a nikto tu nie je, iba ja, nemohli by ste prísť?" opýtal som sa, zúfalo čakajúc, čo odpovie.
Ticho.
"Prídem," ozvala sa nakoniec.
"Ďakujem," povedal som s úľavou už do hluchého telefónu, pochybujem, že to počula.
Zatiaľ som si umyl zuby, učesal sa a natiahol na seba nohavice, keď som si zalieval kávu, práve vošla do domu.

Tianin pohľad
"Dobrý," pozdravila som, keď som vošla.
"Aj vám," Zayn sa vyklonil z kuchyne. "som rád, že ste prišla."
Vyšiel úplne a ja som mala čo robiť, aby som okamžite neočervenela, bol totiž iba v nohaviciach.
Domom sa niesol smrad spáleniny.
Hlavou mi ukázal, aby som šla za ním. Prišli sme do práčovne. V strede bola žehliaca doska, na nej zapojená žehlička a po zemi pohádzané kusy oblečenia.
"No," zaváhal pri pohľade na zem, "asi vám donesiem nové tričko, alebo košeľu, toto môže ísť tak akurát do koša."
Prikývla som a prešla ku žehličke. Z maximálnej teploty som ju prepla na strednú a čakala. Doniesol mi novú košeľu, ktorú som začala žehliť. On sa oprel o zárubňu a sledoval ma. Buď sa mi to zdalo, alebo si ma premeriaval. Radšej som sa na neho ozaj nepozerala, pretože by som neprepálila iba ďaľšiu košeľu, ale aj dosku, potom možno podlahu, a tak ďalej...
Keď si ju obliekol, poďakoval. Nezvyčajné, no asi to budem musieť aj tak brať s rezervou, pretože hneď po pár minútach začal byť znova nervózny a odišiel z tresnutím dverí. Prešla som do práčovne, vypojila žehličku, nechala ju na parapete vychladnúť a poskladala žehliacu dosku. Veci zo zeme som pozbierala naozaj zničené veci som vyhodila, ostatné som hodila do práčky. Po opratí a vyžehlení to bude vyzerať znova tak, ako predtým. Odpratala som jeho šálku, umyla ju a odložila do skrinky. Niekto odomkol dvere.
"A vy ste tu?" opýtal sa prekvapený Jim.
"Chlapec nedokáže žehliť," odpovedala som mávnutím ruky.
"To vám volal?" prekvapený výraz.
Mykla som plecami.
"Stáva sa," zasmiala som sa. "Už odchádzam."
Hneď na to mi ako dôkaz zazvonil mobil. Volal Marco:
"Dnešok teda platí?" opýtal sa miesto pozdravu.
"Hi drahý, aj ja ťa rada počujem," zasmiala som sa.
"No čo?" bolo počuť, že aj on sa usmieva.
"Hej, jasné, o ôsmej?"
"Mám prísť po teba?" opýtal sa.
"Ak sa ti chce," povedala som nenútene.
"Lebo to vôbec nemám po ceste, že?"
"No aby si sa..."
"No čo? Dopovedz to, aby som sa čo?
"Ty dobre vieš, musím bežať byeee," zložila som, lebo naťahovanie s ním trvá zvyčajne aj dobrú pol hodinu.
Jim na ma pobavene pozeral.
"No a vás tu nechám, teda ak niečo nepotrebujete," pozrela som na neho.
"Prosím vás," pozrel na mňa rodičovsky, "Máte toho dosť, len pekne bežte domov."
"Vďaka, majte sa," otvorila som dvere a rozlúčila sa s ním.
 

6 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 Tanya Tanya | Web | 18. července 2013 v 23:39 | Reagovat

milujem ťa tak veľmi, ako túto poviedku ♥
poprsím čím skôr ďalšiu! ♥ x x x

2 Džej Džej | Web | 19. července 2013 v 9:44 | Reagovat

Upadá? Ja som ho našla a myslím, že sem budem už chodiť každodenne. :D Si fakt skvelá vlastne všetky ste skvelé :D Dúfam, že bude čoskoro nová časť :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama