You Found Me 14

10. května 2012 v 20:16 | Katherine |  You Found Me
Žiadne dlhé intro :) Musím si ešte urobiť mat a ráno skoro vstávam :) V posledné dni mám zvláštnu náladu :) Viem, že sa to na tomto diele odrazilo :) Never mind :) I love all of you! PS: pieseň povinne pustiť :)

Po mojich dvoch rande s dvoma najúžasnejšími chlapcami na svete by som sa mala cítiť ako princezná, nie? Ja sa však cítim ako ľudská troska.



Celý večer som strávila prehadzovaním sa v posteli a na druhý deň som bola taká nesústredená, že som namiesto káva zakričala na predavačku v Starbucs krava. Ak by človek dokázal vraždiť pohľadom, tak by som ešte teraz ležala na zemi pred tou predavačkou v smrteľnom kŕči.
Na nálade mi nepridali ani Louisove či Loganove kradmé pohľady a nenápadne ukradnuté bozky. Dva dni sa mi podarilo odmietať ich pozvania na rande, no ani za ten čas sa mi nepodarilo rozhodnúť sa s kým ostanem. Okolnosti, ktoré ma pripravovali o rozum ma donútili zavolať Gilly. V podstate mi neporadila nič. Jej odpoveď na otázku: "S kým by si chodila ty?" znela: "S oboma, kým by na to neprišli."
Uchýlila som sa dokonca k tomu, že som vytočila mamine číslo. Po druhom pípnutí som to chcela zložiť, no v tom som začula mamin hlas.
"Johanna, si to ty? Nebodaj si objavila prístroj zvaný telefón. Snažila som sa ti dovolať snáď tisíc-krát."
"Aj ja ťa rada počujem mami," prevrátila som očami, práve preto, že to nemohla vidieť.
"Neopovažuj sa prevracať tými očami," zahriahla ma. Vyskočila som z gauča. Ako to vedela? Netuším. Moja mama mala vždy niekoľko zmyslov navyše.
"Prepáč," zatvárila som sa ako malé poslušné dieťa.
"Tak čo mi povieš zlatko," vydýchla si utrápene. Viem, že som jej mala zavolať skôr, no vždy keď sa dostaneme na tému Londýn, pohádame sa.
"Vlastne nič. Len by som sa s tebou potrebovala poradiť."
"Tak do toho," zacítila som jej v hlase úsmev.
"Dobre. Povedzme, teda teoreticky, že mám jednu kamarátku..."
"Ako sa volá?" prerušila ma mama.
"To je jedno mami, sústreď sa. Mám jednu kamarátku, ktorá má problém. Spoznala dvoch chlapcov, ktorí sú absolútne úžasní. S oboma bola na rande a nevie, ktorého si má vybrať. Čo by si jej poradila?"
"A kde si ich spoznala?" spýtala sa ma. Toto snáď nemyslí vážne?!
"Odkiaľ vieš, že som to ja?" vykoľajene som strelila rukou do čela.
"Som tvoja mama miláčik. Vždy to spoznám. Ale musím ti povedať, že takým, čo chodia s dvoma chlapcami naraz sa hovorí ľahké dievčatá."
"Vieš čo mama? Začínam ľutovať, že som sa o tom chcela s tebou porozprávať. Nechodím ani s jedným. Boli sme len na jednom rande a..."
"Dobre, dobre, neurážaj sa hneď," ohradila sa, "Chcela si počuť môj názor."
"Ale na to, čo by som mala urobiť, nie na to, že som ľahké dievča," urazila som sa.
"Dobre. Chceš počuť moju radu? Predstav si svoj život najprv bez jedného a potom bez druhého. Ten pravý chlapec bude ten, bez ktorého nemôžeš žiť," povedala úprimne. Zrazu som si spomenula na všetky tie momenty, keď som ju videla s otcom v romantických chvíľkach. Vtedy sa mi to zdalo nechutné, no teraz by som si želala niečo podobné. Za dvadsaťpäť rokov, čo sú spolu sa neprestali milovať.
"Mami?" usmiala som sa do telefónu, keď sme už volali aspoň pol hodinu, hoci to nemohla vidieť?
"Áno?"
"Vieš si svoj život predstaviť bez otca?"
"Ani v najhoršom sne," pocítila som ten nával lásky v jej hlase. Ukončila som hovor. Predsavzala som si, že ich čo najskôr prídem navštíviť.
Prezula som sa, vzala dáždnik a vybehla na menšiu prechádzku. Cestou som premýšľala nad tým, čo mi poradila mama. Keď som prišla k menšiemu jazierku asi dva kilometre od penziónu, rozhodla som sa.

Ponáhľala som sa najrýchlejšie ako som vedela. Všetky moje myšlianky smerovali k jednej veci. Musím to s nimi urovnať. Vedela som koho si vyberiem. Bolo to jasné už od začiatku. Uvedomila som si, že nech by sa dialo čokoľvek, prirástol mi k srdcu tak veľmi, že život bez neho by nebol životom.
Otvorila som masívne dvere a vsúpila do haly penziónu. Otriasla som sa od dažďa, ktorý ma síce veľmi nezamočil, no predsa len sa na mne pár kvapiek zachytilo. Dáždnik som podala milej panej na recepcií. Pozrela som na moje oblečenie. Rifle a tenká bundička. Má význam sa ísť prezliekať? Načo? Je jedno ako vyzerám. O svoj vzhľad sa budem starať až s ním budem sedieť v nejakej zašitej kaviarni blízko mojej univerzity, budeme piť čaj s medom a čítať si nejakú poéziu, ktorej tak či tak nebudeme rozumieť.
Vybehla som po schodoch, ale nenamierila si to do svojej izby. Prešla som okolo mojich dverí a pokračovala ďalej po chodbe. Rozrazila som dvere do jeho izby. Nikto tam nebol. Prešla som do obývačky, kde sklesnuto sedel na gauči.
"Logan," upozornila som na seba. Otočil sa na mňa. V očiach nemal žiadne prekvapenie. Divne sa mu leskly.
"Prišla som ti niečo povedať. Ja..." začala som. Zdvihol ruku, aby ma zadržal. Až teraz som si všimla, čo mal položené pred sebou. Boli to zložené noviny. Bez slova sa postavil, ukázal na ne a odišiel. Chcela som ho zastaviť. Chytila som ho za ruku, no vytrhol sa mi. Jediné, čo som mu zahliadla v očiach bolo opovrhnutie. Zmätene som prešla k novinám. Titulok a dve fotky na obale ma zarazili. Johanna Leypasová - Novodobá kurtizána? Na ľavej strane som bola odfotená pred nahrávacím štúdiom, ako sa bozkávam s Louisom. Na pravej svietila moja fotka s Loganom v tomto penzióne, v hale, kde mi zakrýval oči. Pod oboma fotkami žiaril dátum. Ten istý deň. Už som to chápala. Vybehla som z izby ako splašená. Musím nájsť Louisa. Musím mu to vysvetliť. Najprv som sa chcela ospravedlniť Loganovi, že som ho naťahovala. Potom by som utekala za Louisom a povedala mu, čo k nemu cítim. Videla som to v svojej hlave. Stál by otočený k oknu. Prišla by som k nemu zozadu, objala ho. Pomaly by sa ku mne otočil a pobozkal ma. Kvapky dažďa by dopadali na podobločnicu a vytvárali nám príjemnú kulisu.
Všetky moje predstavy sa rozpadli na prach. Ak videl tie noviny...
"Louis?" povedala som naprázdno do jeho izby. Vošla som dnu, už nie tak istá sama sebou. Bolo to ako v mojich predstavách. Stál ku mne otočený chrbtom. Ostatok už plynul úplne inak. Otočila som ho k sebe. Oči mal tmavšie od všetkých emócií.
"Ako si mohla..." povedal. V hlase mu znela prázdnota.
"Louis, nechaj ma ti to vysvetliť, prosím," zlomil sa mi hlas.
"Nie, nepotrebujem ďalšie lži. Už si toho povedala aj urobila dosť. A vieš čo je na tom všetkom najhoršie? Že ja som tomu začal veriť. Chcel som byť s tebou ako... ako... ako s nikým predtým."
"Louis," chcela som niečo povedať. Čokoľvek.
"Nie Johanna. Nechcem nič počuť. Ranila si nielen mňa, ale aj Logana. Poviem ti len poslednú vec. Po celom tomto nezmyselnom filme si povieme zbohom a budeš pre mňa mŕtva."
Jeho slová sa mi zarývali do srdca. Oči sa mi naplnili slzami. Ako som videla, jemu sa už spustili jemné pramienky. Nechcela som, aby plakal. Nechcela som, aby ma opustil.
 

15 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 Raduliatenko Raduliatenko | 10. května 2012 v 20:16 | Reagovat

You Found Me 14
Před 25 sekundami .. yeah! idem čitať :D :)

2 Raduliatenko Raduliatenko | 10. května 2012 v 20:22 | Reagovat

to čo robiiiš? toto musiš rychle napraviť!  :/ chudačik Louisik moj :/ ryychle dalšiu časť kde to napraviš...

3 niki niki | 10. května 2012 v 20:37 | Reagovat

Uplne suhlasim s Raduliatenkou :((

4 Tanya Tanya | Web | 10. května 2012 v 20:41 | Reagovat

to čo si urobila?!! láska.. nie.. nie.. ty kokos.. toto si zajtra odskáčeš.. a nebojte sa dievčatá, aj za vás!

ale inak, pesnička.. mňam♥

5 Clare Clare | 10. května 2012 v 20:43 | Reagovat

aaale nie..toľká smutnota na večeer.. :) je to krásne ..ale radšej nech už je dobre, nech sa s Louisom udobria prosím! také čítam radšej.. :) :-*

6 Faith Faith | Web | 10. května 2012 v 20:44 | Reagovat

Je to smutné, ale úprimne sa mi to páči a obzvlášť, keď som si do toho pustila Cut. Tú pesničku milujem a ďakujem, že si mi ju pripomenula. A späť k poviedke. Páči sa mi, že je tu táto zápletka, nechcem aby to vyznelo zle, ale niekedy jednoducho v príbehu potrebuješ nejakú tú bolesť a niečo čo nie je iba sladké a romantické... Takže - palec hore ! :)

7 Kika Kika | 10. května 2012 v 20:55 | Reagovat

krásny dôkaz toho, ako sa vždy všetko v najlepšom dodrbe... prepáč, ale asi takú mám momentálne náladu... a tá pieseň - huráá depka :) dokonalé darling, to ani netreba písať, ale neodpustila by som si, keby som to neurobila ♥

8 Klaudia Klaudia | 10. května 2012 v 21:25 | Reagovat

to to to ako si mohla urobit ??? ..:O moj Louis plače ..toto neni dobre ..okamžite to musíš napravit :( .ja nevydržím čakat na novúúú ..to nie :/ oooch .

9 nela nela | 11. května 2012 v 7:26 | Reagovat

tttttooo čooo ???!! :( rychlo, rychlo ,rychlo dalsiu...a nech je všetko v pohode!! Moja mrkvička plačeee :(( ale dokonale to je :)

10 Nina Nina | 11. května 2012 v 8:47 | Reagovat

úžasné...normálne že plačem :(( rýchlo ďaľšiu :(( :)

11 Berries :* Berries :* | 11. května 2012 v 12:31 | Reagovat

Dokonalost!
Rychle další ;)
jen ať se usmíří :D

12 *Aďka* *Aďka* | 11. května 2012 v 15:12 | Reagovat

Preboha, to je dokonalé! :O A tá pesnička...no nemám slov, naozaj. :) Konečne poviedka, ktorá nie je hneď hrr brr (ak vieš, ako to myslím :D ), ale pekne pomaly, komplikovane a hlavne...hrozne blízko reality! Minimálne tá situácia. :) Si skvelá a máš môj obdiv... ;) <3

13 J.S. J.S. | Web | 12. května 2012 v 0:36 | Reagovat

nepači sa mi to, užaj napraviť! a aj tvoju náladu zlatko, prečo nesi keep smile? :(

14 Bára Bára | 26. února 2013 v 7:26 | Reagovat

joooj....božemoj šak nech sa viac snaží a napravila by to:)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama