Tell Me a Lie 6

8. února 2012 v 18:53 | Katherine |  Tell Me a Lie
Tak dnes pridám jednu kapitolu, pretože mám obrovský zhon. Zajtra v škole píšem alebo odpovedám hádam z každého predmetu a do učenia som sa ešte ani nepozrela. Môžem sa tak akurát spoliehať na to, že mi moje školské lásky (áno presne vás myslím Partizánky :D) nejako pomôžu... :D PS: kapitolka je trošku dlhšia a je venovaná mojej Táničke :* :* už si tam :D :*

Wendy mi zrejme chcela vrátiť nočné zobudenie, takže mi prišla do izby zaspievať o jedenástej ráno. Cítila som sa ako po nočnom záťahu. Nič to. Dala som si sprchu a umyla som si vlasy. Neviem prečo som bola vo všetko taká systematická. Dobre, možno viem, ale nieje to len kvôli Harrymu. Musím predsa nejako vyzerať na to, aby ma niekde zamestnali. O dvanástej som zavolala mame.
"Ahoj Zlatíčko! Myslela som si, že máš veľmi nabitý program a nemôžeš volať," pozdravila ma tým svojím mamičkovským spôsobom.
"Ahoj mami. Skôr tu nemám čo robiť. Škola začne až za hodnú chvíľu. Rozhodla som sa, že si nájdem prácu."
"Zase s tým začínaš? Dobre vieš, že ti s otcom na všetko dáme peniaze."
"Áno mami, ale už nie som maličká. A peniaze sa budú vždy hodiť," začala som vysvetľovať asi po miliónty-krát.
"Katka moja... Asi ťa nikdy nepochopím."


To mi je novinka. Rodičia ma nikdy nechápali. Nechceli ma pustiť do zahraničia. Našťastie mame nejako došlo, že ak neodídem, nikdy nebudem šťastná. Neostávalo im s otcom nič iné, len mi popriať všetko dobré a dať mi zbohom. Keby bolo po ich, tak by som študovala za zubárku, našla si zodpovedného muža, postavila malý domček niekde blízko pri nich, mala psa a veľa detí. Toto bola moja nočná mora. Ja som chcela spoznávať svet. Nových ľudí. Nové kultúry. Zažívať dobrodružstvá.
Možno som si svoj svet trochu zidealizovala, ale bolo to omnoho lepšie ako žit rutinný život. Po hodnej polhodinke som dovolala s mamou aj otcom. Obaja si ten telefón doslovali brali spred uší a prekrikovali sa jeden cez druhého. Sú starostlivý a veľmi sa o mňa boja.
Wendy za mnou prišla s návrhom, že by sme si mohli dovoliť ubytovať u nás ešte jednu podnájomníčku. Ostala nám totiž voľná jedna izba, pretože jej kamarátka, ktorá tu mala nastúpiť s ňou sa neukázala a už ani neukáže. Vybrala si inú školu.
"Porozpávame sa o tom neskôr, dobre?" spýtala som sa jej, keďže som práve odchádzala.
"Tak teda večer," zahlásila a zároveň si vyťahovala syr z chladničky. Zasmiala som sa, zatvorila dvere a už som to mala namierené k môjmu cieľu. Bolo príjemne teplo a slno nepražilo ako v ostatné dni. Vytiahla som si z kabelky mobil a zavolala mojej bývalej spolužiačke Táničke. Po štvrtom zvonení sa z telefónu ozval jej hlas.
"Katherine! Som taká rada, že mi voláš!"
"Tanya! Neuveríš čo sa mi stalo!" spustila som na ňu. Najprv som sa s ňou chcela normálne rozprávať, ale keď som ju počula, všetky myšlienky na normálnosť ma prešli. My dve sme nikdy neboli normálne. Bola rovnaká Dictionerka ako ja. Tešila som sa ako malé dieťa, že jej to poviem. Jediná chybička krásy bola, že pri tom nemôžem vidieť výraz jej tváre.
"Nie, nie. Nič nehovor. Najprv ja," smiala sa a z jej hlasu sršalo nadšenie.
"Dobre, tak hovor," posúrila som ju. Bola som zvedavá, čo mi chce povedať.
"Idem tam!" zvýskla až ma zabolelo v uchu.
"Kam?"
"Na imperialku predsa. Budeme chodiť na rovnakú školu," výskala ešte hlasnejšie. To už môjmu uchu neuškodilo, pretože som radostne výskala s ňou. Bolo mi jedno, že sa na mňa pozerajú okoloidúci. Bolo mi jedno, že vyzerám ako blázon. Bolo mi jedno, že som nevedela o jej prihláške na Imperial. Bolo mi jedno, že mi dopredu prezradila prekvapenie. Jediné na čom záležalo bolo, že príde tu, do Londýna a budeme chodiť na rovnakú školu.
Asi po piatich minútach výskania a skákania sme sa trochu spamätali. Spýtala som sa jej: "Ako to, že tu ideš?"
"Nemôžem ti to prezradiť teraz. Zajtra prilietam. Poviem ti to potom. Bude to skvelé. Neuveriteľne sa teším. Ale čo si mi to chcela povedať ty?"
"Ani ja ti to nemôžem povedať teraz. Musím vidieť tvoj výraz, keď si to vypočuješ."
"Nemôžem sa dočkať."
"Prídem ťa počkať na letisko?" spýtala som sa.
Dohodli sme sa, že ju budem čakať. Príde aj s mamou, ktorá však ešte v ten istý deň odletí naspäť. Chce sa len pozrieť, či skôr skontrolovať Táničkyne bývanie. Moja mama to urobila rovnako. Musela som sa zasmiať na tom, ako sa o nás tie maminky boja.
Rozlúčila som sa s ňou a od radosti pobozkala môj mobil, ktorý mi priniesol toľko dobrých správ.
 

10 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 Sue Sue | 8. února 2012 v 19:06 | Reagovat

I love it !! :) :*

2 annieenn annieenn | 8. února 2012 v 19:11 | Reagovat

dokonalost:)

3 Gabi Gabi | Web | 8. února 2012 v 19:12 | Reagovat

teším sa na zajtra ked bude s Harrym :-)

4 Gabi Gabi | Web | 8. února 2012 v 19:12 | Reagovat

teším sa na zajtra ked bude s Harrym :-)

5 Tanya Tanya | Web | 8. února 2012 v 19:37 | Reagovat

aaa :D ja ťa zbožňujem :** :D je to skvelé :) otváram oči, ústa.. :)usmievala som sa na monitor :D a čím ďalej som čítala tým väčší som mala úsmev :) je to úplne úžasné :* :)

6 Gabi Gabi | Web | 8. února 2012 v 19:41 | Reagovat

[5]: inak kedy bude časť? :D

7 Faith Faith | Web | 8. února 2012 v 19:53 | Reagovat

Nádherná :) Už som to síce písala, ale tvoj štýl písania je fantastický ! ♥ Teším sa na to jej stretnutie s Harrym :)
PS. Inak ten facebook si môžme vymeniť, ako sa voláš ? :)

8 Faith Faith | Web | 8. února 2012 v 20:14 | Reagovat

Môj facebook je "Valentína Pechová". Pošli mi prosím ťa žiadosť, ja som sa snažila vyhľadať ťa, ale nenašlo mi - nevime prečo...

9 Clare Clare | 8. února 2012 v 20:54 | Reagovat

♥ ♥ ♥  to je naadhernee :) partizaanka :D

10 love1D love1D | 8. února 2012 v 22:01 | Reagovat

Dalšiúúú!!!!!!.:D

11 Katherine Katherine | Web | 8. února 2012 v 22:04 | Reagovat

veľmi veľmi veľmi vám ďakujem kočky :*

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama