I want 38(1)

15. února 2012 v 19:34 | Tanya |  I want
túto časť som musela rozdeliť.. bola by veľmi dlhá.. a áno predpokladáte správne, že to je svadba :) no ale chcem sa vrátiť k tomu, čo som písala.. o konci.. a k tomu, čo ste písali vy.. darlings asi ste ma zle pochopili.. ja nikomu nezazlievam, ak chodí aj na iné blogy.. ja som rada, že to čítate, ale .. neviem.. dochádzajú nápady.. ale baby ja vám sľubujem ešte aspoň desať častí.. minimálne, pretože to mám rozplánované, takže sa nebojte, ak skončím tak nie hneď ;) ale ďakujem za vašu podporu.. ani enviete, ako veľmi to pre mňa znamená.. a my dearest Kath: nekončím s naším dieťatkom.. :) to by som sa ani neopovážila.. ak skončím s touto poviedkou, tak vám baby sľubujem, že sa posnažím napísať niečo iné.. :) dúfam, že sa vám to bude páčiť tak ako toto.. no už veľmi predbieham udalosti.. :) love you guys! xxx
P.S.: dobrú noc darlings :) mierne dlhľia časť tak dúfam, že sa vám bdue páčiť :)


"Okej, máme štyri hodiny. Vlastne už len tri a niečo. Takže chalani, očakávam, že budete slušne oblečení, nachystaní, upravení a čistí. Ja musím ísť ku kaderníčke a potom po tortu. Ale to predpokladám, že pôjdete so mnou." prikývli. "Okej, idem. Vidíme sa." žmurkla som na nich, objala každého zvlášť, aby im náhodou zase nenapadlo udusiť ma, nakoniec som letmo pobozkala Zayna a vybehla z izby. Ku kaderníčke som bola objednaná pred Andreou, ale vravela mi, že pôjde so mnou. Rozmýšľala som, či si mám zobrať šaty, no povedala som si, že nie, pretože cez hlavu ich neprevliekam a nechcem aby ma v nich niekto videl pred svadbou. Cítila som sa ako nevesta. Alebo aspoň psychicky narušená osoba, ktorá si nahovára, že je nevesta. Musela som sa na sebe zasmiať.
"Tánička! Si už?" zakričala na mňa Andrea zdola. Schytila som kabelku, nahádzala do nej všetko potrebné ako mobil, peňaženku a kľúče a zbehla dole schodmi. Chytila som ju pod pazuchu a o pol hodinu som sedela v kaderníckom salóne, kde mi kaderníčka umývala vlasy. Prehovorila ma na zmenu farby. Vlasy mi vypla do jednoduchého drdola a pár pramienkov z neho nechala uvoľnených aby som si ich mohla rozpustiť, keď ma bude drdol veľmi ťahať. Bola som jej zato vďačná, pretože inak by som pred spánkom asi umrela od bolesti. Obrazne samozrejme.

Domov sme sa vrátili, keď tam už nikto nebol. Otec aj Tomáš neboli doma už dve hodiny a chalani odišli pred polhodinou.
"Prezlečiem sa a prídem ti pomôcť. Zatiaľ sa skús dostať do korzetu. Sukňu vyriešime poslednú." povedala som a vyšla do izby. Rýchlo som sa vysúkala z riflí, cez hlavu opatrne pretiahla tielko a obliekla som si šaty. Do jednej ruky som si zobrala lodičky a do druhej listovú kabelku s mobilom, foťákom a kľúčmi. Potom som opatrne zaklopala na dvere Tomášovej izby.
"Ďalej!" ozvalo sa. Vošla som dovnútra a pomohla Andrei so zapínaním. Keď už mala šaty oblečené, odstúpila som a usmiala som sa.
"Vyzeráš nádherne." povedala som a opatrne som ju objala.
"Tánička, ďakujem, že toto robíš. Ja ako jedináčik som nikdy necítila súrodeneckú lásku. Pokiaľ som teda nespoznala teba. S Tomáškom ste ako dvojčatá. A vieš, veľmi ma potešilo ako si ma zobrala ako sestru. Veľmi ti za to ďakujem." usmiala sa na mňa a mala slzy v očiach.
"Neplač. Nepokaz si mejkap." žmurkla som na ňu, no ja sama som mala problém udržať slzy. Obom sa nám to nakoniec podarilo a mne zapípal mobil. Otec mi prezvonil, že už máme ísť. Vyšli sme pred dom a čakali, kým prídu Andreini rodičia.

"Áno." zaznelo z Tomášových úst.
"Áno." zopakovala Andrea. Myslím, že slzy v očiach sme mali teraz všetci. Pobozkali sa a tým spečatili svoj vzťah. Úsmev mi nezchádzal z pier a žmurkla som na Ondreja stojaceho vedľa mňa.

Svadba sa presunula do príjemnej reštaurácie na hostinu. Vonku bolo teplo, takže sme mali nachystaný obed na terase. Bol to vlastne hotel, v ktorom sídlila jedna z luxusných reštaurácii. Za budovou sa nachádzala rozľahlá záhrada a terasa reštaurácie. Po obede som sa postavila a prešla smerom k Tomášovi.
"Braček, gratulujem ti. Chcem aby si vedel, že si pre mňa vždy znamenal veľa a dúfam, že sa teraz nenahneváš, keď si na pár minút odskočím domov." pozrel na mňa prekvapene, no prikývol.
"Deje sa niečo?" spýtal sa s obavami.
"Samozrejme, že nie. Len máme pre vás zopár darov z Anglicka, ktoré sme tu neťahali." žmurkla som naňho aj na chalanov. Tí sa postavili a nenápadne sa presunuli k východu.
"Dobre. My ti neujdeme." zasmial sa a ja som sa usmiala na Andreu, ktorá ma zaregistrovala.

"Okej, chalani. Berte len to, o čom sme sa bavili dobre?" povedala som a rozdelili sme sa do izieb. Ja som z Tomášovej izby zobrala jeho obľúbeného plyšiaka z detstva, zo svojej izby som zobrala našu fotku, kde sme boli ešte malí a z kufra som opatrne vybrala dve tričká, na ktorých boli nápisy: "His" a "Her". "His" pre Andreu a "Her" pre Tomáša. Pamätám si, keď mi Niall poradil, že to bude dobrý darček. Ich darčeky mi však neukázali.
Do pätnástich minút sme boli spať. Zayn niesol nejaký menší obraz, Louis mal asi tri tašky a ja svoje veci.
"Už ste späť?" usmiali sa na nás Liam s Katherine, keď sme ich stretli pred hotelom.
"Jasné! Nabalení ešte viac ako keď sme odchádzali." zasmial sa Louis a ja som naňho žmurkla.
"Tanya, ja som tu." ozval sa Zayn.
"Och! Ani by som si ťa nevšimla. Vďaka, že si na seba upozornil." zasmiala som sa a ťahala ho za ruku k môjmu bratovi. Dary sme položili pod stôl, pretože som potrebovala ísť súrne na záchod. Tam som si konečne rozpustila vlasy a nemohla som si zvyknúť, že mi na plecia dopadajú nádherné, gaštanové vlasy, ktorá sa na slnku lesknú až do červena, namiesto mojich hnedých. Vyšla som a prvé, čo som zbadala bol Liam nalepený na Kath.
"Ehm, Liam. Nechcem rušiť, ale ideme dať Tomovi tie darčeky, takže..." zasmiala som sa ako sa obaja strhli pri mojom hlase. Katherine celá červená sklonila hlavu.
"Ty nikdy nerušíš." zasmial sa Liam. Ja viem, čo myslel. Jedno poobedie, keď som mu nechtiac vtrhla do izby, keď sa prezliekal a potom som sa odtiaľ nemohla dostať. Snažila som sa zo seba vykoktať prepáč, ale nejako som sa nemohla dostať ani k otvoreniu úst.
"Ja viem." zaškerila som sa. "Tak ideš? Respektíve, idete?" usmiala som sa a pohla sa smerom k Louisovi, ktorý prichádzal k nám.
"Poď. Neruš ich. Stačí, že sa to podarilo mne." zasmiala som sa a chytila ho pod pazuchu.
"Moment. Tanya, čo máš s... Och." vydýchol obdivne. Samozrejme, že som sa začervenala.
"Neblázni. Poď." potiahla som ho smerom k hostine. Spod stola sme zobrali darčeky, našli všetkých chalanov a postavili sme sa na maličké pódium, kde bol mikrofón. Ani jeden z chalanov sa k mikrofónu nehrnul (čo bolo zvláštne), tak som sa ho chopila ja.
"Prepáčte. Ehm... Dobrý deň. Okej, začnem inak." znervóznela som, no v tom sa ku mne postavil Zayn, usmial sa na mňa, chytil ma za ruku a moja nervozita bola razom zabudnutá. "Takže. Ako asi všetci viete, som Tomášova sestra, Tatiana. Chcem vám, obidvom, veľmi poblahoželať k takému krásnemu a jedinečnému dňu, akým sa teraz stala táto sobota. Verím, že ani jeden z vás na ňu nezabudne. Hlavne ty, Tom." ľudia sa zasmiali. "Ale, prejdem k veci. Dva roky som bývala v Anglicku. Vlastne ešte bývam. Preto som otca s Tomášom videla len na Vianoce a v lete. Chýbajú mi každý deň. Určite poznáte, aké ťažké je, keď niekto z rodiny odíde. Čo už len na nákupy, do vedľajšieho mesta. Zase som preskočila pointu. Prepáčte, som trošku nervózna. Takže, Tom a Andrejka, toto je pre vás. Všetky tie tašky, čo vidíte v našich rukách sú už vaše. Jediné, čo chcem je, aby tu teraz prišli. Obaja." usmiala som sa a oni sa zmätene zdvihli a prešli ku mne. Vytiahla som fotky. "Braček, pamätáš si, kedy bola táto fotka odfotená? Ja nie. Preto si ju beriem. A táto, na ktorej sme obaja... Viem, ako veľmi pre teba znamená rodina. Viac ako pre mňa, inak by som nikdy neodišla. Ďakujem, že si sa celých devätnásť rokov staral o moje dobro. O mňa. Tomáško, jediné čo chcem aby si vedel a čo dúfam, že už vieš je, že pre mňa znamenáš všetko. Ľúbim ťa, môj veľký braček a nikdy neprestanem." snažila som sa zadržať slzy. "A ty, Andrejka, moje zlatíčko. To, čo si mi dnes povedala, pre mňa znamenalo neskutočne veľa. Prajem vám obom, len to najlepšie. Nič iné si ani nezaslúžite." usmiala som sa a oboch som objala. "Nech sa páči." podala som im svoju tašku a uhla sa, keď im predávali darčeky chalani. Od Zayna dostali krásny obrázok. Párik, ktorý stál pred svadobným oblúkom a držal sa za ruky.
"Malo to byť na moju svadbu, ale tá bude až neskôr a ja som sa rozhodol, darovať to vám. Lebo vy dvaja si to zaslúžite." objal ich. Potom prešiel ku mne a uvoľnil chalanom cestu. Chytil ma za ruku a ja som sa naňho pozrela.
"I love you. So much." usmiala som sa.
 

11 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 Katherine Katherine | Web | 15. února 2012 v 19:48 | Reagovat

Toto je nádherná časť :* milujem svadby :D :D a ten Liam...óóóó :D ... Som rada, že nechceš seknúť s naším dieťatkom a nechcem predbiehať, ale strašne sa teším na tvoju ďalšiu poviedku :D :* len keby táto nikdy neskončila :)

2 Sue Sue | 15. února 2012 v 19:53 | Reagovat

je to skvele vzdy som chcela byt na takejto svadbe, raz takto budem hovoritt na tej tvojej so Zaynom ako sme planovali :D ;) (ak budem pozvana samozrejme) :D :D :*

3 Gabi Gabi | Web | 15. února 2012 v 20:11 | Reagovat

[1]: ku komentu na mojom "funkčnom" blogu :D ja už tiež neviem či sa mi k sebe hodia :D ale každopádne mám veľmi rada oboch :D a Tanya dokonale to je opísané :-) ako keby som tam bola :-)

4 Clare Clare | 16. února 2012 v 14:06 | Reagovat

užasnee :) svadbaa :)

5 annieenn annieenn | Web | 16. února 2012 v 16:30 | Reagovat

úžasné:)

6 love1D love1D | 16. února 2012 v 20:37 | Reagovat

ešte píš!!.ved je  užasne!! fakt!.dalééj)!!

7 LOVE ONE DIRECTION LOVE ONE DIRECTION | E-mail | 16. února 2012 v 20:40 | Reagovat

úžsnééé...však sem dnes dáš dalšiu !!..:)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama